Som ten typ, ktorému sa rozžiarí tvár a zdvihnú kútiky úst vždy keď ráno vstane a zbadá sneh. Sneh? SNEH! Hoci si už nejakú tú dobu nemôžem nárokovať na prívlastok "dieťa", tento detský sklon mi ostal. A určite v tom nie som sama! Predstavujem si to tak, že každá prírodne založená žienka, žienka sentimentálna alebo iná vysoko emotívna bytosť mi dá za pravdu, že sneh, tie rozkošné biele načuchrané vločky (hlavne tie veľké) sú čarovné. Ak sa vám nestáva často, že s uspokojením sledujete prírodnú scenériu alebo jej konkrétne menšie živé časti okolo seba, asi som vás doteraz nezaujala ( a pravdepodobne ste odišli skôr než ste si prečítali túto vetu). Tento článoček je pre obdivovateľov prírody a zároveň záujemcov o vylepšenie vlastných fotografií bez čítania manuálov. 

Ale predsa, ešte viac ako sneh ma nadchýnajú kvietky. Musím sa priznať, že viac tie divoké, ktoré v lete často naháňam po lúkach a lesoch. Je na nich niečo originálnejšie ako na tých doma v kvetináčoch (ale nepovedzte to mojím 20tim izbovkám). Hoci som tvorivý človek v mnohých smeroch, práve kvety sú v hlavnej úlohe mojej najmilšej kreatívnej činnosti.Tou je zalievanie do epoxidovej živice. Pár príkladov mojej tvorby budete vidieť aj v tomto článku, ktorý som sa rozhodla napísať v prvý zasnežený deň tohto roku. 

Ako to vyzeralo? Učila som sa na skúšku. Snažila sa sústrediť hoci som z okna jasne mohla vidieť ten sneh vonku! Začalo svietiť slnko. Sneh + slnko? To už bolo nehorázne vyrušenie a bolo zjavné, že nemôžem pokračovať v činnosti. O minútu som už štelovala výrobky, ktoré boli v núdzi o novú fotku. 

Tak už viete minimálne dva prívlastky môjho typu človeka – prírodný, kreatívny. Ešte pridám jeden typ, typ fotografa (na dnes už posledný sľubujem). 

Som vášnivý fotograf, ktorý nevie fotiť! Nevie fotiť v zmysle – nevie si foťák nastaviť a celý čas pracuje s programom auto. Pre ľudí, ktorí vedia fotiť - ja viem, zahanbujúce. Pre ľudí, ktorí nevedia fotiť – čo tam po tom, aj v programe auto sa dajú vytvoriť pekné fotky.
Hoci pracujem s fotoaparátom ako pracujem, ľuďom sa moje fotky páčia. Hlavné je mať cit pre detaily ako zarovnanie, stred a nefotiť proti slnku (iba výnimočne) ale naopak, využiť to, čo nám ponúka. Ďalej je dôležité s čím fotíme, obávam sa, že väčšina našich priemerných smartfónov nám v tomto nepomôže. Lepšie sú na tom vlastníci smartfónov s jedným konkretným druhom ovocia v logu.

Ja teda mobil na fotenie výrobkov nevyužívam ( pretože ceny vyššie spomínaných lepších smartfónov sa veľmi nekamarátia s mojím aktuálnym príjmom). Miesto toho používam foťák, ktorý som mala to potešenie dostať a mám ho už celé roky. Nie je to žiadna zrkadlovka, ale predsa robí pekné a kvalitné fotky aj v rukách nekvalitného fotografa. Teda ak máte k dispozícií niečo podobné, dovoľte mi dať vám ešte pár tipov pre vášnivých fotografov, ktorý nevedia fotiť ( ale vedia využiť prírodné svetlo).

Keď si nevieme (alebo nechceme) nastaviť iso a clonu, naším riešením je prírodné svetlo. Ak teda nie je jeden z tých na nič tmavých dní, miesto trápenia sa vnútri, vyrazme von. Výnimka (v trápení) môžu byť silné lúče svetla, ktoré nám cez okno vchádzajú do izby a pristávajú napríklad na podlahe alebo na gauči. Niekedy sa dajú nafotiť dobré fotky aj tam avšak hrozí ich presvietenie. Základ je správna intenzita svetla (napríklad ak svieti slnko k večeru v letný deň - vtedy býva svetlo z týchto lúčov skvelé). Druhý základ fotenia vnútri bez dokonalých fotoaparátov je fotiť blízko okna.

Poďme však teraz von. Všimneme si okamžité zlepšenie kvality záberov. Nájdeme si pekné miesto a správny uhol. Mám to šťastie, že bývam v dome so záhradou a preto je počet prekvapených ľudí, ktorí vidia na čo všetko vešiam svoje výrobky oveľa menší ako niekde na sídlisku. Ja fotím veľmi spontánne. Vyjdem von, vidím peknú drevenú dosku, ktorá je možno súčasťou psej búdy ale to nám vôbec nevadí. Hlavné je, že slnko nie je zakryté napríklad domom, má tam priamu cestu. A pravdaže, už spomínaný sniežik nám hrá do karát. Dodá štipku oživenia. Fotila som náhrdelníky, ktorým trochu vlhkosti zo snehu nevadilo, iné by to mohlo byť s citlivejším materiálom - vtedy si donesieme z domu nejakú peknú podložku a fotíme na nej. Teda moja prvá rada je využiť každý slnečný deň, peknú prírodu v pozadí (napríklad drevený podklad je top) a sneh (slnko + sneh? combo!) 

Poznáte tie nádherné fotky niekde na stole alebo posteli, s mnohými vecami léžerne pohodenými, ktoré sa tvária akoby vôbec neboli hodinu štelované. Pravdaže boli. A rada by som to vedela tiež. Ale neviem to a preto nechávam pozadie jednoduché, či už prírodné alebo neprírodné. V jednoduchosti je krása a naviac, pozornosť bude výhradne na vašom výrobku, žiadne rozptýlenia (ako ja keď sa učím a vonku sneží). 

Posledný tip na fotenie malých výrobkov je využitie notebooku a stiahnutej tapety podľa vlastného vkusu. Na klávesnicu si položíme zrkadlo (skvelá príležitosť konečne ho umyť!) a na neho našu prácičku. Na obrazovke si nastavíme tapetu (niečo jednoduchšie ako vzor alebo len farby) na najväčšie ako sa dá a následne obrazovku ohneme ako by sme notebook chceli zavrieť. Až uvidíme, že tapeta je dobre viditeľná v zrkadle pod výrobkom a stále sme schopní spraviť fotku, sme pripravení. Pravdepodobne bude nutné fotku orezať. Nasledujúca snímka bola vytvorená práve týmto postupom. 

Ak ste sa dočítali až sem a neodišli sklamaný mojimi veľmi jednoduchými radami, gratulujem a ďakujem. Toto je môj prvý článok a jeho písanie bolo rovnako spontánne ako moja kreatívna práca. Za moju inšpiráciu som vďačná prírode, ktorá v tomto nikdy nesklame. V článku som sa snažila spojiť dve veci - prírodu a fotenie. Či sa mi to podarilo mi už dáte (alebo nedáte) vedieť vy vašou reakciou.