Neviem, koľkým sa to stáva, ale tuším, že v tom nie som sama. Raz príde deň, keď prestanete vidieť cieľ svojej cesty. Jednoducho zmizne. Už sa vám zdalo, že sa ho môžete dotknúť… a druhý deň nič, nie je tam.

Patrila som medzi ľudí, ktorí vždy vedeli, čo chceli. Spomínam si, ako som v roku 1995 so seriálom Jednoducho Mária prišla na to, že chcem byť módna návrhárka a to sa už nikdy nezmenilo. Urputne som bojovala len za túto životnú cestu. Našťastie mám rodičov, ktorí nám deťom nechali slobodu pri rozhodovaní sa ohľadom budúcich povolaní. I keď si mohli myslieť, že by sa našli "rozumnejšie" cesty ako preplávať životom. Spomínam, ako som 9.-ročná kráčala zo školy, s ružovou aktovkou (Sport Billy) a s kozou (Cilou) na špagáte. (Áno s kozou. Občas nám utiekla a čakala ma pred školou. Som z dediny.)

Zastavil ma jeden starší pán, ktorý trávil posledné roky v domove dôchodcov neďaleko od našej školy. Zrejme mu chýbala vlastná rodina a vnúčatá a tak prebehla bežná, krátka komunikácia (ktorá by zrejme v tejto dobe bola považovaná za neakcepovateľnú). Ako bolo v škole, kam s tou kozou a čím chcem byť, keď vyrastiem. „Módnou návrhárkou jednoznačne, ako jednoducho Mária“, odpovedala som s nadšením (tej telenovele vďačím za veľa). Pousmial sa, a opýtal, či už viem, kam pôjdem na strednú a vysokú školu. Mala som 9 rokov a ešte som žiadne školy (okrem tej svojej, do ktorej som chodila) nepoznala. "V Trenčíne je najlepšia odevná stredná škola a v Liberci je najlepšia vysoká textilná škola. Tam robí môj syn", odpovedal. A odvtedy som už nič iné nechcela, len ísť do školy do Trenčína a do Liberca. Verte tomu, že som si pred prijímacím pohovorom do Liberca neraz na toho pána, ktorý tam možno má toho syna, spomenula ;).

Musím ale povedať, že vzdelanie na týchto školách sa mi dostalo excelentné. Ešte stále používam podklady k výrobe strihov zo strednej školy a pri navrhovaní akéhokoľvek výrobku si spomeniem na slová môjho pedagóga: aký to má zmysel a či sa to dá vyrobiť. Vďaka Technickej univerzite v Liberci som si obľúbila mikroskop a sledovanie vlákien pod ním. Získala som neskutočné množstvo poznatkov o textilných materiáloch, o preverovaní kvality, výrobe, vzorovaní, druhoch a využití. Občas sa mi ešte zacnie za skriptami, ktoré som posunula ďalej. Po ukončení štúdia v Liberci som ostala trochu stratená.

Bol to splnený cieľ. Čo teraz? Ako správne stratená žena som zmenila farbu vlasov a následne našla ďalšiu cestu. Doteraz nechápem ako sa to udialo, ale ocitla som sa na univerzite v Plzni. Začala som študovať dizajn obuvi.... a to ovplyvnilo všetko. Pôvodne som (od čias už veľakrát spomínanej telenovely, ktorej hlavná aktérka vystúpila bosá z vlaku a za pár rokov mala vlastný podnik) plánovala odísť do zahraničia. Ale tie topánky, tie topánky to zmenili! Tie topánky má odniesli úplne inde. Do Partizánskeho. Však to je mesto topánok!

Ocitla som sa v najlepšej firme na výrobu obuvi na Slovensku.

Tie skúsenosti sú úžasné. Zrazu sa pred vašimi očami zmenil váš nápad na hotový produkt. Videla som úžasných ľudí... vyrábať topánky. Počúvala som o ich životoch, o vnúčatách, o starostiach i radostiach. Už nikdy pre mňa teniska z Partizánskeho nebude len teniska. Keď ju chytím do ruky, budem vidieť prácu ľudí z technickej prípravy, ako ju skúšajú a študujú. Budem vidieť ženy na dielni ako sa smejú, vždy keď som prišla s novým nápadom, že čo za blbosť im zas nesiem :). Budem vidieť statných chlapov, ktorí sa na mňa usmievajú pri miešaní masy kaučuku, z ktorého sa vyrába podošva.

... a tak som začala viac vnímať slová "vyrobené na Slovensku".

Začala som vnímať, ako končia slovenské podniky, ako sa presúva výroba tam, "kde je lacnejšia pracovná sila". Začala som vidieť prázdne výrobné haly. Fotografie „kedysi“ a „teraz“ vo mne začali vyvolávať úzkosť. Počúvala som príbehy, ako sa kedysi šilo na tri smeny a pre svetové značky. Keď raz začnete tieto príbehy vnímať, začne ich akoby pribúdať a vy sa zrazu ocitnete v tom sne, ktorý mal pred pár rokmi niekto iný a skončil viac ako smutne. Asi nikdy nezabudnem na pocit, ktorý som mala, keď som sa ocitla v nádhernom módnom dome v Kežmarku, ktorý roky zíval prázdnotou. Po stoloch boli porozkladané strihy, ktoré niekoho stáli veľa času a skúmania, aby si potom hotové šaty našli cestu ku spokojným zákazníčkam. Som realista. Dokážem pochopiť dobu a aj to, že nákupné správanie ľudstva sa zmenilo. Nepovedala by som, že k lepšiemu, ale zmenilo sa a firmám a podnikom neostáva nič iné, ako sa prispôsobiť. Možno predsa nám v škole vraveli pravdu, že máme ísť pracovať do zahraničia. Ale ešte nie. Ešte ostanem na Slovensku!

...a tak po pár rokoch života v Partizánskom som sa vrátila domov. Ja. Ja čo som od detstva tvrdila, že budem návrhárka a budem žiť v zahraničí, som sa vrátila na stredné Slovensko do rodičovského domu a spolu s kamarátom sme otvorili v Banskej Bystrici Slovenský dizajn shop MIESTNI.

Boli tam s nami spomínané tenisky a množstvo iných a ďalších našich domácich značiek. Miestnych značiek. Bolo to úžasné. Začali k nám chodiť prekvapení ľudia, ktorí sa pýtali a naozaj sa zaujímali, kde sa čo vyrába a ako sa to vyrába. Častokrát ostávali zaskočení zo zistenia, že čo všetko sa na Slovensku ešte šije.

Spomínam si na jednu pani, ktorá občas nakukla, ešte pred otvorením. Venovala sa ručnému plsteniu a niekedy mala tiež hand made obchodík. Vravela mi: "Budeš chcieť veľakrát skončiť. Nebudeš vládať, ale potom vždy príde niekto, komu tým, čo robíš, urobíš takú radosť, že v tom opäť nájdeš zmysel". ...mala pravdu. Potom, po nejakom čase umrela a ja som jej ani nestihla poďakovať ani sa naučiť od nej plstiť ☹.

Prišiel rok 2020 a všetci vieme, čo prišlo s ním. Boli sme nútení zavrieť kamennú predajňu. Spočiatku to nebolo až také smutné, lebo sme si vraveli, že aspoň spomalíme v našom častokrát príliš rýchlom pracovnom tempe a časom vymyslíme opäť niečo.

Tak som sa zas vrátila do rodičovského domu a prežila "koronové" obdobie s najbližšími... a zistila som, že tak, ako som posledné roky vnimala len "vyrobené na Slovensku" nevnímala som až tak ľudí, ktorí boli vyrobení na Slovensku. Rodinu, kamarátky, priateľov.

Čas, strávený v domácom väzení ale spravil svoje a časom prišla ďalšia chvíľa "stratenia sa". Tu však nepomohla ani zmena farby vlasov. Rozhodla som, že sa zamestnám. V obore, ale vo firme, ktorá nevyrába svoje produkty na Slovensku. Zrazu tam už nebol technológ, ktorý by mi poradil. Nebola tam pani, ktorá by mi ušila vzorku a ponadávala si, že čo som to opäť vymyslela. Za počítačom som nakreslila návrh a poslala niekam do sveta…. a za pár mesiacov prišlo množstvo tých mojich topánok, ale mne sa už akosi nepáčili. Akoby celá tá práca stratila svoje čaro. Nešlo to.

Dala som sa na vieru. Vieru, že časom nabehneme na cestu, na ktorej sme zastali. Že ľudia, keď budú môcť opäť vyjsť do ulíc, začnú sa opäť aj zaujímať o nás a o produkty, ktoré sú vyrobené na Slovensku... a prišlo niečo iné. Vojna....

...a ja osobne už nevidím cieľ, ale necítim sa stratená. Práveže po prvýkrát mi to vôbec nevadí. Teším sa z tejto samotnej cesty. Budeme sa snažiť čo najdlhšie v tomto odvetví vytrvať... a ak si vytvoríme cieľ spolu, nenahnevám sa ;).

Ak si občas pri kúpe nejakého nového módneho kúsku prečítate, kde bol vyrobený a možno si poviete, že tentokrát si výnimočne priplatíte a podporíte lokálnu výrobu, bude to pekné. Keď si budete skúšať nové tenisky od nejakej „cool“ zahraničnej značky a poviete si, že pre tentokrát skúsite tie slovenské tenisky, aby nemusela tá pani, ktorá ich šije, ešte pred dôchodkom meniť prácu, bude to tiež pekné. Je na nás všetkých, ktorou cestou sa vyberieme ísť. Aj v prípade, že by to mala byť cesta bez cieľa...