Dobrý deň, tu Anča z Ameriky ...

Každému z nás sa niekedy darí viac a inokedy nie až tak moc. Ba niekedy robíme a robíme a v hĺbke duše vieme, že by sme nemali pokračovať, lebo to nie je "úplne ono", alebo vieme, že to, čo sme urobili, nie je nič až tak moc. Alebo po dlhšej dobe si povieme... čo som tým vtedy chcela povedať? ...a to naozaj?

Tak aj ja. Zošijem ručne takmer dve tisíc korálok, kamoška príde a že "jééééj, ten je krásny" a ja že "zober si ho, je tvoj...", dá si ho celá šťastná na ruku a o minútu je na zemi. Bol jej veľký a okrem toho, to zapínanie som nejako nepremyslela. Ale vždy sa mi páčil, mal nádherný starožitný, vyše 50-ročný gombík... a už len pomyslenie na to, že by som ho mala párať alebo nechať len tak ležať, ma bolelo. Tak som sa teda konečne rozhýbala a mojimi najjemnejšími manikúrovými nožničkami som odstrihla najprv jeden koniec, potom asi 2 ďalšie centimetre a  vypárala som niekoľko radov, lebo som potrebovala nitku na zapošitie konca náramku. Ten krásny gombík som na ňom napokon nechala, len som pridala karabínku a krúžok. A z toho malého odstrihnutého kúska som urobila prívesok (rozklikni obrázok na pravej strane).

Ani môj čiernobiely náramok s volánikom nie je celkom bez chyby, ale napokon som na ňom nič neupravila. Na jeho neperfektnosti sa podieľajú korálky, ktoré prišli už od dodávateľa primiešané s inými, ktoré sú na pohľad rovnaké, ale sú o chĺpok väčšie a farebne sýtejšie. Veď posúďte sami, na obrázku som ich označila. Zistila som to až pri fotení.

No a tento ďalší ma úplne dostal. Iste vidíte, kde je chyba! Mnohí ju nevideli a pokúšali sa ma presvedčiť, že to nikto nezbadá. Ale ja som o nej vedela a musela som to všetko kvôli JEDNÉMU dvojkorálku totálne rozmontovať, opraviť a potom zošiť. A okamžite si ho niekto kúpil, aj s príbehom.

(A až teraz som si všimla, že jedna strana je dlhšia ako druhá...)

Aj tento náhrdelník je v podstate nepodarený a nedorobený náramok. Začala som s nadšením, pekne som si to vymyslela, ale po 5 cm som sa rozhodla, že už sa mi to nezdá a prestala som. Nedorobený "výtvor" sa mi povaľoval týždne na pracovnom stole a prišlo mi ho ľúto... a asi aj samej seba, taký kúsok mi trvá takmer hodinu, zošila som presne 520 korálok a bezdôvodne? Neprichádzalo to úvahy, tak som jednen koniec skrútila a zašila do dutinky na prevlečenie koženej šnúrky a na spodok som na drôtiku zavesila malý granátik... a aha... Náhrdelník!!!!

Pri tomto písaní som si spomenula na etnickú skupinu v USA. Prišli z Európy (prenasledovaní kvôli náboženstvu prišli z oblasti Nemecka a Holandska), volajú sa Amiši. Nepoužívajú elektrinu, technológiu, vozia sa na malých čiernych kočoch ťahaných koňmi, žijú veľmi jednoduchým roľníckym spôsobom života. Ich ženy vyrábajú nádherné ručne šité patchworkové prikrývky (tam sa to volá quilt), pričom sa snažia zužitkovať všetky zvyšky látok. Vyzerajú absolútne nádherne a perfektne, ale amišské ženy vraj na každej prikrývke naschvál urobia malú chybičku... lebo podľa nich nikto nie je perfektný, iba Boh.

Takže, milí moji priatelia, nestresujme sa kvôli perfektnému výrobku, človek je tvor omylný a ako ktosi múdry povedal, "len ten, kto nič nerobí, nič nepokazí". Robme, čo máme radi! Robme to tak dobre, ako vieme a ako môžeme. Ale to robme! Je to dobré pre svet, je to dobré pre našu dušu a naše srdce. Lebo človek je tvor omylný, a to je dobre. Perfektnosť je totižto len ilúzia...

Opatrujte sa, žite naplno a TVORTE!

Anča z Ameriky