Narodil som sa pred 36 rokmi. Čo nie je veľa, ale dosť na to, aby som dnes mohol mojim deťom hovoriť o tom, čo bolo a nebolo, keď som bol v ich veku. Jedna z vecí, ktorá sa za tie roky zmenila je dostupnosť ovocia na Vianoce. Banány, pomaranče a mandarínky boli už vtedy bežne dostupné počas roka. Ananás, kokosový orech a to veľké hrozno však nebolo. 

V obchodoch sa objavilo začiatkom decembra. Pamätám si, ako prišli rodičia z vianočného nákupu. Z tašky trčal ananás. Hrozno bolo položené na vrchu, aby sa nepopučilo. Ovocie sme so zatajeným dychom vyberali z tašky a uložili do chladnej komory. V komore počkalo do Vianoc. Ako sa blížili Vianoce, v komore sa miešala vôňa tropického ovocia a vianočného pečiva.

Keď nastal Štedrý deň, po ľahkých raňajkách sa rozdeľovali úlohy. Ožehliť obrus, dorobiť výzdobu, obaliť kapra, naložiť ovocie do misy. O poslednú úlohu sme sa so sestrami sporili. Predsa len, nebola to náročná úloha, ale výsledok bol veľkolepý.         

Z komory sa vybrala veľká drevená misa, ktorá sa používala iba na tento účel. Začalo sa ananásom, ten musel z misy trčať, aby bolo pekne vidieť jeho listy. Pokračovalo sa pomarančami, jablkami, mandarínkami. Na vrch sa položil veľký strapec hrozna. Hrozno sa počas Vianoc pomerne rýchlo strácalo. Kto išiel okolo, odtrhol si jednu bobuľku...

Ako išli roky, pribúdalo ovocie... Mango, papája, liči, potom ovocie, ktorého názvy sa ťažko pamätajú... Dnes je všetko spomenuté ovocie celoročne dostupné. Prišli sme o jeden magický symbol Vianoc... Možno je vhodný čas pomaly sa vracať k jednoduchosti a skromnosti aj počas Vianoc. Predsa len, žiadne tropické ovocie nevonia tak, ako domáce jabĺčka podarované od susedov...