Čo patrí na vianočný stromček? Odpoveď na túto otázku sa vekmi menila. Stáročnou históriou vás zaťažovať nejdem, tú si v prípade záujmu vygooglite. Pre účely tohto článku postačí vývoj predstáv z čias môjho života.

Ako maličké deti sme kreslili vianočné stromčeky ozdobené medovníkmi, jabĺčkami a horiacimi sviečkami. Pritom si nespomínam, že by som ako dieťa niekedy niekde taký stromček videla. Prvý raz som ho, paradoxne, videla až po tridsiatke po presťahovaní sa do Kremnice, kde takto tradične ozdobený stromček stáva pred predajňou Kremnických medovníkov. Len bez tých sviečok. Tie sa už z požiarno-bezpečnostných dôvodov nikto ani len za mojich malých čias neodvážil na vetvičky dávať. No časy, keď sa tam sviečky pripevňovali, zrejme neboli až také dávne, keďže motív sviečky na vetvičke pretrval nielen na našich detských kresbách a ozdôbkach ešte veľmi dlho. Až časom ho nahradil motív sviečky rovnomerne obkolesenej vetvičkami, čiže ikebany, ktorá predstavuje bezpečnejší variant, ako spojiť sviečku s ihličím. Hoci stále nie úplne bezpečný. Môj drevený stôl z bývalej detskej izby, ktorý má vrchnú dosku primontovanú opačne, pretože na pôvodnej vrchnej strane má spálený povrch, by vedel rozprávať.

Ako som rástla, v mojich kresbách postupne jabĺčka a medovníčky nahrádzali sklenené gule. Konkrétne naše gule, socialistické s ornamentami. No keď som prekročila prvú dekádu rokov a začala som si všímať ponuku v obchodoch, so znechutením som zistila, že zdobené gule vyšli z módy. Všade ponúkali už iba jednofarebné, bez akejkoľvek výzdoby. A navyše ošpatneli aj farby. Namiesto príjemnej trávovozelenej farby socialistických gulí nastúpil jedovatý zelený odtieň, ktorý som opovržlivo nazvala „vianočná zelená“. Pojem Vianoce sa zvyčajne spája s krásou, ale v tomto prípade som urobila výnimku. Rovnako opovržlivo som rozlišovala aj vianočnú modrú, vianočnú červenú a vianočnú žltú. Len na striebornej sa nedalo nič pokaziť. Iba tvar reťazí. Namiesto krásnych točitých, ktoré dnes volám DNA reťaze (pripomínajú jednovláknovú DNA), nastúpili strapaté do všetkých strán. Už štvrť storočia túžobne čakám, kedy DNA reťaze prídu znova do módy, aby som ich kúpila na kilá. Márne. Nemáte nejaké na predaj?

Zato keď som končila strednú školu, prišli, konečne, do módy aspoň zdobené gule. Z malého vreckového som si ich ale nestihla spraviť veľké zásoby, kým ich znova vytlačili jednofarebné. Potom sa však ponuka rozšírila a minimálne posledné desaťročie sa už dajú rovnako zohnať aj zdobené, aj jednofarebné. No pri tom to neskončilo.

Ponuka rástla, rástla a rástla… až narástla priveľmi. Začala byť prekombinovaná. Okrem klasických gulí sa do úloh vianočných ozdôb dostalo všeličo, čo spája iba jeden spoločný znak – výrobcovia to urobili lesklé, alebo na to dali trblietky. Nechápme sa zle – iné ozdoby ako gule (ktoré sa podľa mojej mienky vyvinuli zo štylizovaných jabĺčok) tu boli aj za socíku. A boli fajn. Je pekné, keď je stromček dozdobený ozdobami rozličných charakterov. No tie socíkovské všetky súviseli so zimou. Napodobňovali vtáčiky, vločky, šišky… Výnimku súvislosti s Vianocami tvorili len muchotrávky, veď tie v zime nerastú. Ale majú aspoň vianočné farby. No čo nájdeme v ponuke obchodov teraz?

- Absolútne celú faunu, od slimákov po človeka. Chcela som posmešne napísať, že na stromčekoch už visí každý zver okrem pavúkov – až do minulého mesiaca, keď som v ponuke našla aj tieto objekty častých fóbií. Už ani neviem, kam pritvrdiť, ak chcem uviesť príklad toho, čo sa na stromček ešte nevešia. Hlísty? Vši? Pásomnice? Hoci, keď sa tak zamýšľam nad reťazami…

- Absolútne celú flóru, či už zimnú, jarnú, letnú... Čo na tom, že kvety, s výnimkou vianočných ruží, v zime nekvitnú? Trblietky to spravia.

- Celý atlas húb. Čím jedovatejšie, tým lepšie. Čudný obrat oproti histórií, v ktorej sa na stromček vešali sladké maškrty.

- Celý obsah komory a produkcia fastfoodov. Od uhoriek a baklažánov až po kúsky pizze a hotdogy. Vyberie si každý, od vegána po mäsožravca. No vianočný stromček je posledné miesto, kde by som takéto menu očakávala.

- Všetky predmety dennej potreby. Plná garderóba, obuv aj doplnky, šálky (aj s pripevnenými podšálkami!), detské kočíky, kabelky… chýba už iba WC kefa.

Rozčuľuje ma to? Ale nie, veď nikto ma nenúti si tieto hrôzy vešať. Našťastie si dnes už vie permanentne v obchodoch vybrať každý, od konzervatívca, po experimentátora. Ja sa len smejem a trochu nechápavo krútim hlavou. Prečo k tomuto došlo? Guľa predsa ani zďaleka ešte nie je vyčerpaná téma! To sú návrhári dekorácií naozaj takí málo kreatívni a zúfalí, alebo zákazníci takí znudení tradíciami? A prečo sa zachádza do takýchto odvážnych experimentov len ohľadom vianočných ozdôb a napríklad v knižnom priemysle sa premieľa väčšinou stále to isté? Neviete mi povedať?

A ešte jeden postreh z vianočného priemyslu, v ktorom obchodníkov absolútne nechápem. Už dávnejšie sa na trhu rozmohli plastové gule. Na moju obavu pomalinky, ale isto, vytláčajú tie sklenené. Dobre, plastové gule majú svoje výhody. Môžu sa vešať aj v domácnosti s malými deťmi a vydržia aj vonkajšie podmienky – na vonkajšiu výzdobu domu som si ich nakúpila aj ja. Inak som zásadne proti nim. Guľa, s ktorou netreba zaobchádzať jemne, sa mi neráta. Plastová guľa je navyše menej pekná než pravé sklo a ten pásik dookola, pozostatok formy, v ktorej bola odliata, jej na výzore vôbec nepridáva.

No čomu nerozumiem? Plastové gule sú takmer nezničiteľné. Ľudia ich raz nakúpia a majú vystaráno na celý život. Lenže obchodníci majú tým pádom po chlebe! Keď si všetci nakúpia plastové gule, komu ich budú ďalej predávať? Predsa len, pri tých sklených bol prirodzený úbytok a preto nutnosť dopĺňať zásoby…

Takto sa zamýšľam chodiac okolo troch mojich vianočných stromčekov. Samozrejme, ozdobených krásnymi tradičnými sklenými a guľatými (!) guľami…