Koniec zimy bol pre mňa odjakživa smutným obdobím. Sneh sa topí, čo ma už od detstva spoľahlivo deprimuje, a ja odzdobujem a balím vianočnú výzdobu. Je mi ľúto zavierať tú trblietavú krásu naspäť do škatúľ, hoci si dobre uvedomujem, že je to nevyhnutné na to, aby zostala v mojich očiach krásou. Ak by som ju mala po celý rok, zunovala by sa mi. Musím ju po väčšinu roka nevidieť, aby som koncom jesene nad ňou mohla opäť zvolať „jéj“.

A tak sa ešte naposledy obhliadam za zimou a pripomínam si, čo som počas nej vytvorila. Nielen rukodielne ozdoby, ktoré pôjdu tohto roku na svoju prvú výstavu, ale aj snehové stavby. Hoci sneh k nám zavítal dosť neskoro a zdržal sa iba nejaký ten mesiac, zo stavebného hľadiska bola táto zima pre mňa rovnako bohatá ako predošlá. Občas sa sama seba pýtam, prečo v tomto veku, keď už nemám energie a času na rozdávanie, márnim čas nad niečím, čo bude mať trvanlivosť len pár dní, nanajvýš (pri sústavnej údržbe) pár týždňov.

Ale sneh je taká úžasná hmota, je jej tak veľa, no mám ju k dispozícii len tak nakrátko, že mi nedá nesplniť si nejaké detské sny a nové staviteľské výzvy.

Tento rok je výnimočný. 1. februára 2023 sme si pripomenuli 20. výročie havárie raketoplánu Columbia. Bola to posledná smrteľná nehoda počas kozmického letu. Zahynulo pri nej všetkých sedem členov posádky. A presne v tento deň som postavila Columbii pomník, ktorý pripomína štartujúci raketoplán.

Hneď na druhý deň sa mi trochu naklonil, ale ďalej už nepracoval a vyzeral tak ešte lepšie, než keď stál rovno.

Raketoplán Columbia letel pri svojej poslednej misii šestnásť dní. A na šestnásty deň, pri pristávaní, sa rozpadol, pretože nikto netušil, že má poškodené krídlo. Je to osud, že aj moja snehová Columbia mala na šestnásty deň po svojej stavbe takto poškodené krídlo a krátko na to sa rozpadla?

Poďme k veselšej stavbe. Už od malička som si túžila postaviť poriadne iglu, nemala som však na to dosť síl. Až neskôr som dosť síl (a snehu) začala mať, no obyčajný snehový kopulovitý kopec mi nestačil. Vlani som si preto bunker vytvarovala do podoby domu.

Tento rok som to musela nejako prekonať. A tak sme s kamarátom, ktorý prišiel na zimnú návštevu, spojila sily. Výsledkom je rovno hrad!

Veľká sieň vnútri aj s trónom, tri veže, okná, strieľne, cimburie. Mala byť aj štvrtá veža a jej základy boli položené, no počasie bolo, žiaľ, proti. Už po pár dňoch sa hrad začal intenzívne topiť.

Strecha hradu bola taká pevná, že som na nej mohla stáť. A to už nie som mušia váha...

Takto to vyzeralo vnútri.

A takýto čajový večierok sme si tam spravili.

Každopádne išlo o moju najväčšiu snehovú stavbu vôbec.

Jej koniec ma zarmucuje, no už sa začínam dokonca aj ja, veľký fanúšik jesene a zimy, nalaďovať na jar. Predsa len, keď má človek záhradku, teší sa na to, keď mu začnú jeho kvietky vyliezať spod zeme a potom z púčikov. A tiež sa teší na ďalšiu zimu a sám je zvedavý, čo na nej postaví. :-)